Interviews

Podnet k výstave prišiel vraj z prestížneho múzea Liaunig v rakúskom Neuhaus (Korutánsko), kde si ju možno pozrieť do konca októbra. Mohli by ste priblížiť toto múzeum? 

Múzeum Liaunig je najväčším súkromným múzeum v Rakúsku. Nachádza sa v krásnom prostredí južného Korutánska na Rakúsko-Slovinskej hranici, približne 100 kilometrov od Grazu (Štajerského Hradca). Je výsledkom nadšenia pre umenie podnikateľa a zberateľa Herberta W. Liauniga. Tomuto filantropovi sa do jeho smrti v roku 2023 podarilo zhromaždiť viac než 5000 prvotriednych diel výtvarného umenia. Medzi nimi sa nachádzajú tie najzásadnejšie mená predovšetkým rakúskej proveniencie z prevažne povojnového obdobia (Wolfgang Hollegha, Friedensreich Hundertwasser, Martha Jungwirth, Maria Lassnig, Josef Mikl, Hermann Nitsch, Markus Prachensky, Arnulf Rainer, Hans Staudacher, Fritz Wotruba, Erwin Wurm ...). Súčasťou expozícií je aj impozantná kolekcia afrických zlátených objektov, afrických a oceánskych objektov zo sklených korálikov, tzv. „Glasperlenkunst“, ďalej striebro, sklo a miniatúry. K tomu je potrebné dodať, že tieto jednotlivé portfóliá múzea Liaunig dosahujú svojou kvalitou a rozsahom medzinárodnú úroveň. Aktuálne vedie aktivity okolo prezentácie zbierok a nových akvizícií syn Herberta W. Liauniga, architekt Peter Liaunig.

Múzeum otvorené v roku 2008, je nie len skvele situované, v kopci nad riekou Dráva, ale vďaka architektúre z dielne štúdia querkraft, je pre mňa osobne jednou z najzaujímavejších muzeálnych stavieb aké poznám. Pre návštevníkov zo Slovenska by mohlo toto múzeum byť dôkazom, že vysoké umenie, nie je len fenoménom kultúrnych centier, ale, že výrazne prispieva aj k rozvoju vidieckych oblastí. Ak pochopíme, že prezentácia umenia v regiónoch môže mať tie najvyššie nároky a nemusí sa obmedzovať, iba na seba utvrdzovanie sa vo folklórnych stereotypoch, zistíme, že umelci nie sú iba trpenými poberateľmi štátnych a iných grantov, ale tou kreatívnou silou, ktorá je schopná formovať a zatraktívňovať často opomínanú perifériu.

Podnet od Petra Liauniga prišiel po tom ako som v Belvedere spolu s Haraldom Krejcim pracoval na výstave českého avantgardistu Zbyňka Sekala. Bolo pre neho iritujúce aké slabé je v Rakúsku povedomie práve o tvorbe z najbližšieho, susedského prostredia. Oslovil ma preto s ponukou na prípravu výstavy, ktorú som nakoniec koncipoval ako reakciu práve na fenomén nezáujmu o to čo sa deje v bezprostrednom okolí. 

Špecializuje sa na podobné témy, ktoré sa dotýkajú histórie - tu ide o obdobie  rokov 1948 -1989 - a zbližovania kultúr?

Špecializujem sa na témy, ktoré považujem buď za celospoločensky akútne, alebo za kultúrne kontroverzné. Na umení ma nesmierne fascinuje jeho schopnosť transportovať autentické správy o spoločnosti naprieč dejinami a bez ohľadu na hranice kultúr. Ak aj pracujem na monografickej výstave konkrétnej umelkyne/umelca, vždy sa snažím upozorniť na ten aspekt tvorby, ktorý reflektuje niektorý z fenoménov spoločnosti v danej dobe a na danom mieste, alebo ktorý pútavo komentuje problematické javy v širšom rámci. V prípade umelkyne Johanny Kandl v Dolnom Belvedere, to bol napríklad výskum historických maliarskych materiálov a ich význam v hospodárstve. Pri veľkej výstave rakúskeho maliara Aloisa Mosbachera v Belvedere 21., predstaviteľa generácie novej maľby od 80tych rokov 20teho storočia, to bola zas otázka uchopenia priestoru v postmodernej maľbe. Keď som ale pripravoval výstavu tak zásadného motívu dejín umenia akým je strom, musel som samozrejme siahnuť aj po starších príkladoch od stredoveku, aby som vhodne demonštroval šírku a variabilitu tejto témy.

Obdobie komunistickej totality nenávratne destabilizovalo sociokultúrne pomery v strednej Európe. Stačilo necelých 40 rokov aby sa z historicky formovaného multietnického regiónu stala bipolárna zóna s nekompatibilnými ideologickými a nacionalistickými pôdorysmi. Ani eufória z pádu železnej opony, či vízia jednotnej Európy po rozšírení EU žiaľ nestačili na to, aby sme prekonali štyri dekády tejto toxickej indoktrinácie. A tak namiesto zbližovania sa napĺňaním integračných stratégií dochádza k vzďaľovaniu a odcudzeniu kvôli neudržateľnej predstave naivného izolacionizmu, respektíve kvôli fatálne chybnej orientácii. Upriamiť sa na umeleckú tvorbu počas rokov neslobody znamená zdôrazňovať hodnotu slobody. Často sa opakuje zavádzajúce tvrdenie o tom ako neľahké životné podmienky vplývajú na vznik kvalitného umenia. Tu je však potrebné zdôrazniť, že umenie nie je konzekvenciou chýbajúcej slobody, ale neutíchajúcej, živelnej a existenčnej túžby po nej. 

Výstava sa volá Terra incognita. Bolo to aj pre vás objavovanie neznámej zeme (tvorby), alebo ste toto teritórium už mali preskúmané? Vedeli ste od začiatku, ako chcete výstavu koncipovať? Mali ste presnú predstavu, alebo ste počas jej prípravy prichádzali na nové nápady? Z čoho sa najviac tešíte?

Vzhľadom na geografickú vzdialenosť medzi Viedňou – Bratislavou – Brnom a Prahou a históriou ich vzájomných kontaktov znie pojem „neznámej zeme“ paradoxne. Tento paradox len potvrdzuje absurdnosť nacionalistických konštruktov. Počas studenej vojny bolo Rakúsko súčasťou „nepriateľskej“ geopolitickej sféry a inklinácia smerom k sovietskemu zväzu bola záväzným programom. Napriek tomu kvalitné umenie u nás neinklinovalo k doktríne socialistického realizmu ale hľadalo neľahké cesty slobodného prejavu. Je úžasné sledovať ako sa vyvíjal výtvarný prejav v od seba umelo izolovanom Rakúsku a Československu, aké kontinuity a trhliny v tradíciách sú viditeľné, nakoľko boli jednotlivé tendencie kompatibilné, a nakoľko sa formovali solitérne umelecké pozície.

„Terra incognita“ je fungujúcim pojmom ani nie tak pre objavovanie vzdialených území, ale skôr pre prekonávanie mentálnych a kultúrnych bariér brániacim nám spoznávať svoje najbližšie okolie bez predsudkov. Pripraviť prehľadovú výstavu rôznych diel z týchto proveniencií by pre mňa nedávalo veľký zmysel, pretože by chýbal dôvod diferenciácie výrazových prostriedkov a obsahových spektier, ku ktorým dochádza práve v období po druhej svetovej vojne. Na párových pojmoch orientácia a izolácia, komplex a kompenzácia, arogancia a ignorancia, sa vo svojej štúdii v publikácii k výstave snažím upozorniť na tie umelecko-sociologické príčiny a dôsledky stavu v akom sa umenie na Slovensku dnes žiaľ nachádza.

Bol vývoj európskeho umenia, napriek rozličným podmienkam, vyrovnaný, alebo sú rozdiely veľké? Sú dnes vzťahy medzi kultúrami v Európe iné než ukazuje retrospektíva? 

Rozdielny bol predovšetkým umelecký „ekosystém“ a ten dal vyrásť rôznym typom umelcov. Kým v Rakúsku existoval súkromný sektor zberateľov, investorov a galérií, v Československu ale aj v celom východnom bloku sa z oficiálneho umenia stala takmer výlučne verejná objednávka. Naši umelci síce tvorili, ale bez úzkeho kontaktu s globálnym trhom s umením. Na jednej strane z tohto dôvodu u nás cítiť nezaťaženosť v tvorbe trendami, ktoré by boli „módnymi“, na druhej strane sa tu deformoval obraz umelca na dekoratéra v intenciách spoločenskej zákazky. Voľné umenie, experimentálne formy a kritické komentáre boli za socializmu neverejné a preto s nimi spoločnosť stratila kontakt a nenadobudla ho ani dodnes.

Mylná predstava o krásnom a vznešenom umení minulosti oproti dnešnému úpadkovému umeniu, spočíva práve na pokrivenej marxistickej predstave všeľudovo akceptovanej estetiky. Lenže umenie poburovalo vždy, vždy bolo nositeľom nekonformných posolstiev. V sakrálnom umení nachádzame erotické, násilné aj xenofóbne motívy, v novoveku ironické, blasfemické a politicko- kritické kompozície, impresionisti dráždia svetelnosťou a fauvisti farebnosťou, kubisti a futuristi neosobnosťou, expresionisti neviazanosťou gest, a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Aj diváci v jednotlivých epochách boli prudérni a nerozumeli abstraktnému výrazu, alebo sa cítili dotknutí lascívnou sexualitou. Generácie po nich už ale platia vstupné aby vo svetových múzeách videli pred tým zatracované celebrity dejín umenia.

Umenie u nás je kvalitné, má svoje miesto v moderných dejinách svetového umenia, je ale viac menej politicky trpené, a spoločensky prehliadané a v horšom prípade démonizované. Preto takmer štyri dekády po páde komunizmu nemôžeme ani zďaleka hovoriť o vyrovnaných podmienkach pre umenie u nás s vyspelými kultúrnymi centrami. Kým vo Viedni je z umenia (a to aj súčasného)  turistické lákadlo, v Bratislave je umenie buď menšinovým apelom kultúrnosti alebo, a to je to najhoršie, je ministerstvom kultúry trestuhodne zamieňané za prostriedok propagandy.   

Ktoré obdobia v tom historickom rozpätí sa vám zdajú po výtvarnej stránke najzaujímavejšie?

Neviem či tým myslíte rozpätie celých dejín umenia, alebo len druhej polovice 20. storočia. Ak v rámci celých dejín umenia, tak mám veľmi rád stredoveké umenie a hlavne byzantskú tradíciu zobrazovania. Je až neuveriteľné aké sociálno-kritické obsahy nám sprostredkuje napríklad obraz Krista v dejinách. Ak ale myslíte obdobie moderných tendencií, tak v tom prípade sa prikláňam k periodizácii súčasného umenia ako ho svojim pojmom „otvoreného diela“ načrtol Umberto Eco. Od 19. storočia, teda najneskôr od romantizmu sa umenie programovo stáva nie len javiskom okolitých udalostí alebo odťažitých tém, ale predovšetkým vlastných perspektív, intímnych reflexií a seba stredných proklamácií. Z tohto hľadiska nazerám na dejiny súčasného výtvarného prejavu ako na súčasť tohto už dvesto rokov trvajúceho zápasu o miesto ľudskej individuality vo verejnom priestore. A ten zápas je fascinujúci, inšpiratívny a povzbudivý.  

Koľko umelcov vystavujete a aké sú to žánre, či výtvarné smery? Ako ste ich dostali do dialógu? Ako ste vyberali? Kto je najstarší z našich vystavujúcich umelcov a kto najmladší? Poznajú sa umelci?

Výstava sa rozprestiera na ploche viac než 2000 metrov štvorcových. Ten veľkorysý priestor mi umožnil početný výber rôznych umeleckých prístupov. Vystavených je 144 umelkýň a umelcov, pričom ide o snahu inscenovať dialógy medzi rôznymi autormi rakúskej a československej proveniencie tak, aby boli čitateľné podobnosti aj rozdiely v daných prístupoch.

Minuciózne delenie do žánrov, štýlov a smerov, je s postupom času čoraz menej udržateľné a to sa prejavuje aj na výstave. Namiesto bezbrehej taxonómie som tak siahol po najdominantnejších tendenciách, ktoré sa vyvíjali v období po druhej svetovej vojne. Tendencie ako figuratívnosť, geometrizácia, abstrakcia či pluralizujúce spájanie rôznych prístupov tak vytvárajú vlastné mikroregióny, alebo lepšie povedané teritóriá, a v rámci nich sa odohrávajú veľmi dynamické strety rôznych pohľadov na svet a človeka v turbulentnom období dejín strednej Európy.

Výber konkrétnych diel bol ovplyvnený aj samotným zadaním konfrontovať Československé umenie so zbierkou Liaunig. Keďže tá koncentruje predovšetkým klasické média, ako maľba a socha, prispôsobil som aj paralelné pozície týmto kritériám. Dobové vymedzenie som stanovil práve na roky totalitného režimu u nás a tým pádom na diela od februárového prevratu 1948 až do nežnej revolúcie 1989. V rámci tohto konceptu som si dovolil výnimku a tou sú komentáre danej témy zo strany mladšej generácie umelcov. Je ich šesť, vždy muž a žena z Rakúska, Čiech a Slovenska s dielami, ktoré vznikli po roku 1989 a podľa môjho názoru zaujímavo dopĺňajú mozaiku výstavy. Ich umiestnenie, ale kvôli konzekventnosti nie je v samotnom organizme výstavy, ale na vonkajších komunikačných bodoch, teda pri vstupoch a východoch z hlavnej sály. Na výstave sa tak stretáva najstarší Emil Filla s rokom narodenia 1882, mučený tak nacistickým ako aj komunistickým režimom, s Natáliou Šimonovou, ktorá s rokom narodenia 1995 síce nezažila komunizmus, ale zato môže komunikovať prežívanie aktuálnych hrozieb populistických politík a diktátorských sentimentalít. Takto koncipovaná výstava nevychádza z predpokladu, že umelci sa poznajú a tvoria v jednom hnutí, ale skôr naopak, prezentuje diferentné postoje, ktoré sú často, aj napriek limitom hraníc a spoločenských zriadení až zarážajúco príbuzné.

Z akých zbierok sú diela? Sú v galériách, alebo ste museli niektoré (tie staršie)  aj zložito zháňať? Bolo dosť možných exponátov?

Na výstave veľmi ústretovo spolupracovala Alšova juhočeská galéria (AJG) a aj Galéria stredočeského kraja (GASK), ktoré dodali dôležité a početné výpožičky. Ďalej sú to súkromné zbierky z Čiech a zo Slovenska, ktoré boli nápomocné a podporili projekt. Kvalitných diel z tohto silného obdobia našich spoločných dejín je mnoho, niekedy je však na škodu veci, že procesy výpožičiek diel zo štátnych inštitúcií podliehajú tak komplikovanej byrokratickej záťaži. O to vďačnejší som práve riaditeľovi AJG, Alešovi Seifertovi, ktorý po spolupráci na výstave Let it GROW again!, ktorú som tam realizoval minulý rok, tak výrazne podporil aj túto ďalšiu spoluprácu a táto galéria zapožičala niekoľko desiatok kľúčových diel českej neoavantgardy.  

O čom svedčí výstava?

Ak by som mal zhrnúť význam výstavy, tak je to potvrdenie univerzálnosti jazyka umenia, vzdorujúceho cenzúre doby. Ideologicky podmienené neporozumenie a konštruovanie konfliktov má za následok stratu predstavy o svete okolo nás a uzatváranie sa do úzkych schém závislých vzťahov. Z takýchto politicko-mocenských vzťahov nakoniec nutne vyplýva totalitné obmedzenie osobných slobôd. Škody napáchané takýmto systémom sú takmer nereverzibilné. Aj po zmene režimu sa slobodný obraz sveta rekonštruuje len ťažko. Umenie druhej polovice minulého storočia svedčí o vôli po slobode prejavu, ale aj o tristnosti doby. Táto výstava je dokladom toho ako rýchlo je možné zostať nepovšimnutý na periférii záujmu bez ohľadu na kvalitu diela. Ak totiž nie je možné aktívne participovať na kultúrnom smerovaní slobodného sveta, stáva sa produkcia daného zriadenia, systému, regiónu, štátu atď., pre slobodný svet bielym miestom na mape umenia.

Bude výstava - po skončení v jeseni- aj inde, alebo len v Korutánsku?

Výstava by mala v obmenenej podobe byť v roku 2027 realizovaná v Galérii stredočeského kraja v Kutnej hore. Kým v Rakúsku je proporčne viac pozornosti venovanej práve Československému umeniu, v Čechách to bude zas opačná perspektíva.

Na Slovensku sa alarmujúco prejavuje zlá situácia v kultúrnych inštitúciách. Neistota, provizórny chod a neexistencia stratégie k posilneniu povedomia o výtvarnom umení v spoločnosti majú za následok, že dnes nemáme u nás inštitúciu, ktorá by bola schopná prevziať, realizovať a financovať takýto veľký zahraničný projekt.    

Tejto výstave napomohol aj Slovenský inštitút vo Viedni, rôzne kultúrne centrá. Rád spolupracujete s takýmito inštitúciami? 

Chod a efektivita zastupiteľstiev SR v zahraničí a kultúrnych inštitútov v ich pôsobnosti v oblasti kultúrnej diplomacie sú plne závislé od personálu. Aj napriek nízkemu rozpočtu, je pri správne nastavených preferenciách prezentácie Slovenska v zahraničí možné dosiahnuť veľkú rezonanciu. Príkladom sú úspešné projekty Slovinska pri prezentácii ich variant impresionizmu a umenia klasickej moderny. Doteraz, ale v Rakúsku chýbala jasná vízia prezentácie a podpory výtvarného umenia našej proveniencie a kultúrna diplomacia z našej strany nebola prioritou. Aktuálne v tejto oblasti vnímam pozitívnu zmenu. Súčasné vedenie zastupiteľského úradu SR vo Viedni ako aj Slovenský inštitút boli pri podpore a prezentácii projektu aktívni, čo bolo doteraz skôr zriedkavé.  

Má ich práca zmysel?

Nie, ak plnia úlohu nostalgického klubu pre zahraničných Slovákov. Áno, ak sa stávajú mediátormi a multiplikátormi slovenskej kultúry a vedy v zahraničí. To „Nie“, súvisí s neplnením úlohy kultúrnej diplomacie tlmočiť v zrozumiteľnej forme špecifiká a kontexty nášho kultúrneho regiónu v krajine pôsobenia. To „ Áno“, na druhej strane má za následok, že Slovensko v zahraničí nie je vnímané ako montážna hala bez pridanej hodnoty, ako pódium znepokojivých politických udalostí, či ako „Terra incognita“, o ktorej dočítať sa niečo pozitívne je možné maximálne tak pri športových úspechoch. V krajinách, kde sú slovenské inštitúty je potrebné siahnuť po odborných silách a využiť expertízu pri nastavení programu prezentácie SR vhodnou a pre danú krajinu zaujímavou formou. Folklór neodmysliteľne patrí k identite Slovenska, a môže priniesť úspech pri prezentácii v správnych súvislostiach, neprekročí však rámec exotického javu z neznámej krajiny. Myslieť si, že fujarou a haluškami trvalo ohúrim Paríž, že oštiepkom a čičmianskym ornamentom pobláznim Berlín, alebo že horehronským viachlasným spevom, či výstavou čepcov vypredám koncertné sály a múzeá v Ríme je naivné a krátkozraké. Nemyslime si, že zbojníci a kopy sena na obrazoch našich modernistov, môžu spôsobiť revolúciu a výrazne prehodnotiť globálne dejiny umenia. Tie isté námety sú súčasťou národných mytológií takmer všade a dokonca dlho pred nami. V našej kultúre ale existujú umelecké fenomény, ktoré majú kvalitu exportného artiklu, len ich treba vedieť pomenovať a správne a zrozumiteľne kontextualizovať. A to nie je jednoduché a stojí to veľa námahy a času. Bez tohto vynaloženého úsilia ale zostaneme odkázaní na nezáujem mimo hraníc republiky.  

Povedzte ešte niečo o sebe - prečo vás baví táto práca a ako ste si v nej získali medzinárodný rešpekt?

Pracovať v oblasti umenia je privilégiom. Kvalitné umenie je vzácnym produktom ľudského ducha a neustále a neprestajne ma udivuje hĺbka informácii, ktoré je z umenia možné získať o dobe a čase jeho vzniku. Pochádzam z Pohorelej, malej horehronskej dediny a verte mi, v našom dialekte slovo umenie znie cudzo, neprirodzene. Na Slovensku to ale nie je ojedinelé. Mal som veľké šťastie, že moja rodina ma formovala v cite ku krásam života a tak som už od detstva nadšene čítal o tvorbe dôležitých umelcov. Vďaka mojej manželke som sa dozvedel, že v Trnave je možné študovať dejiny umenia, a tak som sa pre to štúdium rozhodol a následne nadchol. Bolo mi ale jasné, že ak chcem v tomto odbore rásť, musím ísť do zahraničia. Študoval som na elitnom multiuniverzitnom  a transdisciplinárnom odbore AISTHESIS v Bavorsku, kde som úplne podľahol čaru filozofie umenia a jeho teóriám. Práve toto zameranie mi nakoniec pomohlo, pretože uplatniteľnosť rôznych metodológií pri interpretácii umeleckého diela je prínosná bez rozdielu pôvodu diela. Historik umenia zo Slovenska má totiž pri výberových konaniach na zaujímavé miesta v renomovanejších inštitúciách hendikep práve chýbajúceho kultúrneho pozadia. O Slovensku jednoducho nikto nič nevie, a tak ste oproti kolegom z Talianska, Anglicka, Nemecka a podobne, nutne v nevýhode. Preto aj teraz pri mojich kurátorských konceptoch a prednáškovej činnosti vždy hľadám spôsob, ako nasmerovať pozornosť na biele miesta dejín umenia, na tie neznáme teritória, ktoré ale môžu prekvapiť kvalitou produkcie. Verím, že to je cesta ako vyjsť z anonymity malej krajiny a vyhnúť sa tomu, že pri zmienke o Slovensku v zahraničí zavládne rozpačité ticho.